Ekologická záťaž
„Keď si to rozoberieme na drobné, ekologická záťaž nášho pohrebu začína už rozhodnutiami v pohrebnej službe,“ objasnila Suchánska. Celý neekologický kolobeh začína už pri výbere rakvy. „V prípade rakiev sa môže zdať, že keď sú drevené, musia sa v zemi predsa relatívne rýchlo rozložiť. Sú však morené a lakované, ich vnútro je vystlané syntetickou textíliou, vonkajšok je zdobený plastovými ornamentmi a jednotlivé časti spolu držia vďaka lepidlám. Niektoré rakvy sa vyrábajú dokonca z drevotriesky, ktorá obsahuje veľký podiel syntetickej živice,“ vysvetlila s tým, že v takejto rakve sa telo rozkladá až neuveriteľných desať rokov! Tým pádom sa cintoríny stále rozrastajú, keďže mŕtvych už nemajú kam pochovávať. „Aby toho nebolo málo, behom rozkladu rakiev sa do pôdy uvoľňujú všetky látky (moridlá, laky, farby, lepidlá) použité na ich výrobu. Na mnohých cintorínoch sa do tejto rovnice ešte pridáva betónovanie vnútra hrobu. Rakva teda ani nepríde do kontaktu s hlinou a o prirodzenom cykle návratu tela do zeme nemožno ani hovoriť,“ doplnila k problematike rakiev. Veľa ľudí sa rozhodne pre kremáciu, avšak odborníčka priblížila, že tá je taktiež veľmi energeticky náročná. „Pokiaľ ide o emisie, jedna kremácia má rovnakú stopu ako let z Ríma do Londýna, pri prepočte na jednu osobu. Urny sú väčšinou plastové či kovové, urnové hroby sa tiež zvnútra betónujú.“
zdroj: záhradaspomienok.sk
V súlade s prírodou
„O hrobové miesta sa stará príroda, mená zosnulých nesú len jednoduché tabuľky v záhonoch alebo na stromoch. Neprinášajú sa sem klasické kvetinové dary, len lokálne živé kvetiny bez stúh, ozdôb a obalov. Sviečky sú z včelieho vosku a po vyhorení sa recyklujú na nové,“ ozrejmila zakladateľka pokrokového projektu s tým, že prírodné cintoríny sú spojením rešpektu k prírode s úctou k ľuďom. Tieto cintoríny je možné využívať aj ako miesta prechádzok, oddychu, spomalenia a rozjímania.